O mne

Slovakia
Niekedy život prípomína prechádzku na skalnatej pláži. Kráčaš, potkýnaš sa o kamene. Zrazu jeden z nich chytíš, prezrieš si ho a zahodíš. Iný sa ti zapáči, vyleštíš ho a vložíš do vrecka. Možno ťa po čase začne omínať a možno ti zostane na veky vekov prirastený v srdci. Toto je stránka o mojich kamienkoch.

utorok 24. mája 2011

Som už dva roky cumeľ a som na to hrdá... :-)

Blíži sa druhé výročie môjho pôsobenia v novej úlohe (dojčiacej) matky a zároveň som si nedávno "užila" s dcérou nejakú tú nemocnicu, tak mi znovu prichodí na um troška bilancovania. V tehotenstve som si naivne myslela, že budem dojčiť 9 mesiacov. Z 9 mesiacov bol rok, potom rok a pol a teraz dva. Neviem do kedy to potiahneme, neriešim to, nechávam to časom a vekom vyšumieť - čiže mám v pláne prirodzene odstaviť.

Je mnoho pozitív dlhodobého dojčenia, ale posledné dva týždne kolotoča chorôb (obojstranný hnisavý zápal stredného ucha, vracanie a hnačky) vyzdvihli najmä nasledujúce dve.

1) Dojčenie nie je len kŕmenie. 
Je to zároveň zaručený spôsob ako upokojiť dieťatko, najmä po rôznych nepríjemných vyšetrovaniach u lekára (užili sme si prepichovanie bubienkov, infúzie, bolesť, horúčku). V nemocnici som bola svedkom toho, ako zúfalé mamičky nemohli upokojiť, či uspať dieťatko. Skúšali uspávanky, hojdanie, natriasanie a trvalo večnosť, kým sa dieťa uspokojilo. Ja som sa len pohodlne vystrela na posteľ, vytiahla "inštrumenty" a doslova do pár sekúnd bol kľud a zdola na mňa hľadeli síce uplakané, ale spokojné klipkajúce očká, ktoré do niekoľkých minút tvrdo zaspali.

2) Materské mlieko je aj naďalej nenahraditeľná a vzácna telesná tekutina (rovnako ako napríklad krv).
Pri vracaní a hnačkách sa doporučuje dieťa dojčiť, zároveň je to jediná mliečna strava, ktorá sa v takýchto prípadoch odporúča aj lekármi. Dojčenie umožňuje dieťaťu s hnačkou dodať chýbajúcu tekutinu a častokrát je to tá jediná strava, akú do chorého a nechutenstvom trpiaceho dieťaťa vieme dostať. Materské mlieko je vďaka obsahu probiotických kultúr vhodné aj pri podávaní antibiotík, pretože dokáže obnoviť črevnú mikroflóru. Neviem si to vynachváliť.

Takže pokiaľ je to možné a vyhovuje to obom - dojčite svoje dieťa dlhodobo, nedajte na tlak okolia, či módne trendy, ale vychutnajte si tento neopakovateľný životný okamih. Trvá naozaj krátko, ani sa nenazdáme a nášmu "bábätku" pôjdeme na stužkovú.

p.s. Spomínam si na jednu "radu", ktorú som dostala tesne po príchode z pôrodnice, aby som malú nezvykala na cuckanie (inak povedané "nenutritívne sanie"), lebo si zo mňa urobí cumeľ. Vzhľadom na vyššie uvedené však dnes - po dvoch rokoch - tvrdím áno, občas som v úlohe cumľa, ale som na to hrdá. :-)

utorok 25. januára 2011

Potomkovia ľudí

A svetlá sa nakoniec rozsvietili. 

Zažmurkala som očami a chvíľu som nechápala, kde som. Bola som tam a zrazu som niekde úplne inde. Opäť sa to niekomu podarilo. Jemne pretrhnúť onu pomyslenú hranicu medzi strieborným plátnom a radom zaprášených sedadiel v malom kine. Vtiahnuť ma do deja a nevnímať svet okolo seba, nevnímať môj malý reálny svet. A koniec koncov, nie je to cieľom našich výletov do čarovného sveta filmu?

Nebudem písať o deji, prečítajte si obsah od distribútora. Ja napíšem o svojich dojmoch. Prvé, čo ma napadlo a rezonovalo v hlave ešte celý večer, bolo to, že nikdy som nič podobné nevidela. Áno, pár scén pripomína dych berúce pouličné boje v Black Hawk Down, pár scén s reklamami mi matne pripomenulo milovaný Minority Report, ale tak dokonalú víziu sveta blízkej budúcnosti som ešte nevidela (s výnimkou filmu Cesta s Viggom Mortensenom, ten Potomkov ľudí vysoko prekonáva). Ani tak nie dokonalú víziu, lebo nevieme, aký svet čaká za dverami, ale v tomto filme je priam neznesiteľne vierohodne zachytená ponurá a beznádejná atmosféra tej doby. 

A to do neuveriteľných detailov. Hrdina v šľapkách, ktorý sa znenazdajky ocitol zoči – voči skutočnosti, že on jediný môže zachrániť svet. A tak sa nestihol ani prezuť do vhodnejšej obuvi. Hrdina vie, že nemôže zlyhať. Jeho svet umiera, za 100 rokov nebudú oči, ktoré by sa kochali Michelangelom, nebudú uši, ktoré by počúvali Beatles. A nádej bola zdanlivo 17 rokov mŕtva. Alebo nie? 

Nádej v tomto svete zosobňuje tá najčistejšia a najposvätnejšia vec na svete – pre nás tak samozrejmá a všedná. Matka a jej dieťa. Podarený párik, pred ktorým sa klania svet a utícha hrmot a štekanie zbraní. Srdcia ľudských trosiek napĺňa bázeň božia a údiv nad zázrakom stvorenia. 

V tomto filme dokonalá forma zvíťazila nad (pre mňa) zaostávajúcim obsahom. S odstupom času si uvedomujem, že mi chýba pár odpovedí na pár otázok. V konečnom dôsledku to však nie je podstatné, lebo film je úchvatným predstavením s majstrovskou réžiou. Film, v ktorom očaria niekoľkominútové scény bez jediného strihu, ktorých je vo filme požehnane. Film, v ktorom nie je potreba bombastických efektov na vyjadrenie zúfalstva, lebo v jednoduchosti je krása. Film, v ktorom sa za použitia ručnej kamery prelína svet pred filmovým plátnom so svetom na plátne. Film, ktorý jednoducho musíte vidieť.

štvrtok 20. januára 2011

Skrotená hora

Ako kruto sa dokáže tento svet postaviť k „inakosti“. Odtnite mu hlavu, nech nevytŕča z davu.
Svet je príliš malý pre ľudí, ktorý sa odlišujú od ostatných. Svet je príliš netolerantný voči ľuďom, ktorí sa vymykajú priemeru. Svet ich ubíja. Ich príbeh je nenaplnený a ich frustrácia nekonečná. Nemôžu žiť svoj osobný príbeh a tak len živoria. A trpia. A nielen oni, trpí celé ich okolie.
Týmito vetami by sa dal zhrnúť fascinujúci príbeh zakázanej lásky, odriekania, bolesti, utrpenia, potlačovaných citov a jednej veľkej pretvárky.
Herecké výkony vo filme sú omračujúce. Najmä Heathovi Ledgerovi sa podarilo zobraziť obraz človeka, ktorý vďaka spoločenským konvenciám pre svoju lásku trpí a ktorý hlboko potláča svoje city, aby ich v nestráženej chvíli mohol nechať vybuchnúť trieskaním pästí do múru. Jake Gyllenhaal dokonale zahral životom kypiaceho a zároveň trpiaceho dobrodruha, navyše u mňa tým, že stvárnil postavu gaya, nestratil nič zo svojej magnetickej príťažlivosti (zbožňujem ho od čias Donnieho Darka).
Michelle Williams v postave ohrdnutej, sklamanej a šokovanej manželky je taktiež vynikajúca a Anne Hathaway za ňou v ničom nezaostáva (akurát si mohli odpustiť tú jej blonďavú parochňu).
Film je po formálnej stránke klasikou, neprináša nič nové, ani prevratné. Neočakávajte žiadne bezduché kamerkové orgie (ak nerátam prenádherné prírodné scenérie a majstrovsky odvedenú prácu kameramana), či prevratné trikové zábery. V tomto filme však zvíťazil obsah nad formou. A to sa dnes – v dobe námetovej vyprahnutosti Hollywoodu - už málokedy vidí.
To, čo mňa položilo na lopatky je, že tento film zobrazuje gayov ako skutočných mužov. Už to nie sú tie zahanbujúce a zosmiešňujúce karikatúry „pupušov“ v ružovom, hovoriacich fistulou, akých sa dá vo filmoch narátať na stovky, a ktoré majú v našich očiach vzbudzovať len posmech, prípadne odpor. Sú to chlapi, ako sa patrí. So všetkými prejavmi citov a so všetkými svojimi povahovými vlastnosťami. Chlapov strácajúcich sa v dave iných chlapov. Stali sa ľuďmi, ktorí milovali. Bez ohľadu na to, kto sú a koho milujú.
Som šťastná, že sa režisérovi podarilo nalomiť - a ak nie nalomiť, tak aspoň poriadne oškrieť, jedno veľké tabu. A tiež som šťastná, že možno aj vďaka tomuto filmu bude – raz v budúcnosti - tento svet lepším miestom. Lebo keď ľudia trpia, tak trpí aj tento svet.

Haiku

Haiku sú krátke japonské básničky, ktoré majú presne definované pravidlá formy písania. Každá báseň má tri riadky, a každý riadok má určený počet slabík: 5, 7, 5 . Pár takýchto básničiek sa mi podarilo vytvoriť.

JA A ČAS
Vôňa ihličia,
ranná rosa mu zmáča
jeho podkovy.

Slané povetrie,
víchor rozstrapatí mu,
len jeho hrivu.

Cválam, vidím tmu,
nedozierne diaľavy,
už možno sú tu.

Bývalé lásky,
hrajú s časom hazardnú hru,
o moje vrásky.

Morský prúd tečie,
môj kôň času ma vlečie,
v ústrety smrti.

NA DNE MORA
som na dne mora,
temná modrá ma zhltla,
plávaním nadol

temné bytosti,
plávajú okolo mna,
o pomoc kričím

v tej mokrej špine
potknúc sa o spomienky,
zbadám vlastnú tvár

špina ma zhltla,
veru už niet viac krásy,
pribudli vrásky

KLAUN
Mierne dojatie,
zalesklo sa mi v tvári,
kúpim si slzy.

Ďakujem všetkým,
no najmä maskérovi,
za falošnú tvár.

OČISTEC
Supy sa zlietli,
na moju zhnitú dušu,
dobrú chuť prajem.

Zožerú ten hnus,
a ja sťa Fénix bájny,
vstanem z popola.

utorok 18. januára 2011

Samostatné zaspávanie za každú cenu?

Spánok je vec, ktorú mamičky malých deti riešia neustále. Nezaspáva sám? Zaspáva na prsníku? Zaspáva na rukách? Prespí celú noc? Budí sa na dojčenie dvakrát, trikrát, sedemkrát? Spí sám v postieľke, spí s mamou?

Otázky, ktoré rezonujú na každom internetovom fóre, ktoré sa venuje rodičovstvu. Máme zo všetkých strán vtĺkaný ideálny obraz. Dieťa sa nakŕmi, okúpe, uloží do svojej postieľky (ideálne vo svojej izbe), aby tam v kľude samé zaspalo a spalo nepretržite až do rána. Lenže nie vždy je to tak a naše detičky sú nevyspytateľné, nechcú zaspávať samé, v noci sa budia. Mamičky aj pod tlakom okolia, považujú nočné dojčenie, či spoločné spanie s dieťatkom za niečo nevhodné, nezdravé a hlavne nevýchovné.

A tak, v záujme toho, aby dieťa prespalo celú noc (či zaspávalo samé), sa mamičky uchyľujú k rôznym metódam, receptom, zaručeným i nezaručeným. Estivillova metoda kontrolovaného plaču, metóda doktora Weissblutha, či knižka „Každé dieťa sa vie naučiť spať“ kolujú internetom ako vysokobrátkový tovar. Je síce mnoho mamičiek, ktorým tieto metódy pomohli, ale stále ich mnoho zostáva takých, ktoré sa naďalej trápia so spánkom a často sa uchyľujú k rôznym, niekedy priam drastickým metódam.

Nedávno som sa v jednej diskusii dočítala radu mamičky, pri čítaní ktorej som doslova onemela od úžasu. Mamička učila 9 mesačného, dojčeného chlapčeka zaspávať bez prsníka nasledovne. Keď ležal na brušku, čo bola jeho obľúbená poloha v spánku - držala mu paplón pritisnutý na tele tak, aby nemohol zdvihnúť zadoček a hneď na to sa v postieľke postaviť. Dieťa vytrvalo plakalo od zlosti až sa spotilo, ale nakoniec od únavy a plaču zaspalo. Zdá sa to drastické? Ale údajne nebolo. No neviem.

Pritom mnoho odborníkov, laktačných poradkýň a pediatrov tvrdí, že pre ľudské mláďa do 3 -4 rokov je fyziologicky normálne a zdravé v kuse celú noc nespať a doporučuje spoločné spanie dieťaťa s matkou, rovnako ako je to bežné v prírode (viď napr. štúdiu americkej antropologičky Dr. Kathy Dettwyler, alebo odporúčania kanadského pediatra Dr. Jacka Newmana - z nich vychádzajú odporúčania laktačných poradkýň o.z. Mamila). Aby som bola korektná, nájdu sa aj hlasy odborníkov tvrdiace opak (napr. MUDr. Iva Příhodová, Neurologická klinika, Praha), ale moje srdce hovorí niečo iné.

Učíme deti od malička samostatnosti, necitlivosti. Plakať nie je dovolené, cení sa tvrdosť a bezcitnosť. Jedna mamička napísala do diskusie krásnu vec. Priskoro deti odstavujeme od prsníka a od matky. Chceme, aby deti spali samé a aby nám dali pokoj. Neskôr sa sťažujeme, že deti priskoro začínajú so sexom, skúšajú drogy a ignorujú nás. A to všetko preto, lebo si chceme večer pozrieť telku, alebo upratať byt. Smutné.

A tak ja hovorím. Mamičky, nebláznite a nestresujte sa, keď to nejde. Detičky vám vyrastú ani nebudete vedieť ako a vy budete túžiť po tom, aby sa k vám váš „drobček“ privinul, ale dočkáte sa len toho, že namiesto bozku váš 12-ročný puberťák prevráti oči so slovami „mama si trápna“. A preto kašlite na príbuzných, na dobre mienené rady, kašlite na to, čo je „správne“ a „in“, riaďte sa pradávnymi inšinktami matky lovca z jaskyne, spite so svojim deťmi, dojčite sa dlho a užívajte si spoločnú blízkosť.

Všetko raz pominie.

Článok bol v zmenenej forme publikovaný na http://www.mamaaja.sk/ActiveWeb/Article/2902/samostatne_zaspavanie_vecne_diskutovana_tema.html

sobota 15. januára 2011

Zápisník jednej lásky

Hneď po prvých minútach filmu som si uvedomila, že viem o čo ide. Novelu od Nicholasa Sparksa s názvom „Zápisník“ som totiž čítala najmenej dva krát v edícii „Najlepšie svetové čítanie“ z istého nemenovaného vydavateľstva. Bolo to vopred jasné. Klasická limonáda sfarbená na ružovo. Čo dodať...
Ale aké bolo moje prekvapenie... Ono sa totiž z toho vykľula perfektne spracovaná limonáda sfarbená na ružovo, až bledofialovo. Dovolím si tvrdiť, že je to dôstojný predstaviteľ žánru romantických filmov, ktorých úlohou je poláskať zjazvené srdiečko. Jednoducho ideálny film na dlhý novembrový večer s milým po boku, keď máte chuť na niečo gýčové, predvídateľné a voňavé. Bacha. Realistom a cynikom vstup zakázaný. :)
V neposlednom rade ku kvalite filmu prispelo vynikajúce herecké obsadenie. Fešáka Ryana Goslinga som si všimla prvý krát vo filme Stay (mládenček s hereckou budúcnosťou) a peknučkú Rachel McAdams som si síce zatiaľ nikde nevšimla, ale odteraz ju už registrujem. Medzi oboma hlavnými predstaviteľmi to iskrilo a ich vzťah bol úžasne presvedčivý, že som ani neverila, že to celé hrajú. Malo to skrátka šťavu. Možno presladenú, ale podľa mňa aj tak trocha horkastú.
Zaujímavé je, že na rozdiel od iných komentárov k tomuto filmu ma na filme zarazila jeho pravdivá horkosť. Rýdza pravda o tom, že všetko je pominuteľné a jediné, čo je nemenné, je sama zmena. Facka ako hrom. Proste jedného dňa príde koniec, prázdno, tma a je jedno, aký život ste prežili.
Podstatné je, či ste poznali lásku. Ono časom sa láska pretaví do inej podoby. Ako každý kov, môže mať iný tvar, či formu, môže to byť neopracovaný kus rudy, alebo majstrovské dielo, stále je to ten kus kovu. Takže možno tak trochu v kútiku duše cítim a najmä verím, že taká láska existuje. Musím tomu veriť, inak by nič v tomto zasranom živote nemalo zmysel. Bláznivý ošiaľ a posadnutosť sa zmení na niečo úplne prosté. Pocit spolupatričnosti a zdieľania jedného života. Špinavé ponožky a neporiadok v obývačke. Nezaplatené účty a neožehlené košele. Ale aj spoločné myšlienky a spoločné spomienky. Spoločné krásne dni a ešte krajšie noci. Poetika každodennej všednosti. Nádherne je to vystihnuté výrokom: „Môj domov je tam, kde je Allie.“ A to je pravda. Môj domov je tam, kde je moja láska. Verte mi, viem o čom hovorím... ;)

streda 3. novembra 2010

Človek mieni, život zmení

Keď som bola tehotná a prišla reč na dojčenie, nejasne som si predstavovala, že budem dojčiť (ak budem mať mlieko) asi 9 mesiacov. Nerobila som však okolo toho vedu, veď príroda vie, čo robí. To som vôbec netušila, že dojčenie veda v podstate je (o tom inokedy), a že mojich predpokladaných 9 mesiacov dojčenia vyfučí hore komínom.

Začalo to tým, že dcérka odmietala príkrmy. Poctivo som ponúkala príkrm podľa tabuliek, ale musím povedať, že do 1 roka bolo moje dieťa dojča v pravom slova zmysle. Dojčenie som nechcela nahrádzať umelým mliečkom, už len z princípu. Veď načo, keď mliečka mám dosť.
Dnes má dcérka 16 mesiacov a situácia je taká, že sa síce naje, ale najradšej tak, keď sa môže obslúžiť sama. Tak si to „jedenie“ viete predstaviť, ale v ponúkaní stravy som neúnavná. Dojčím zhruba 3x denne, to nám slúži hlavne ako uspávanka a zobúdzanka.
Vo svojom okolí, ako aj na internetových diskusiách, sa stretávam z názorom, že načo už len dojčiť také veľké dieťa. Materské mlieko údajne po roku nestačí (dokonca som sa stretla s extrémnym názorom, že materské mlieko je po roku škodlivé) a dieťa bude nesamostatné, príliš závislé od matky. A tak som troška pátrala po relevantných informáciách. Ako to teda s dojčením staršieho dieťatka je?
V súčasnosti najväčší odborník na dojčenie lekár Dr. Jack Newman z Kanady dojčenie staršieho batoľaťa plne podporuje. Uvádza zásadný fakt, že materské mlieko stále ostáva mliekom. Aj po šiestich mesiacoch obsahuje z výživového hľadiska dôležité látky, ktoré dojčatá a deti potrebujú. Materské mlieko naďalej obsahuje imunitné faktory, ktoré pomáhajú chrániť dieťa pred infekciou, ako aj špeciálne rastové faktory, ktoré pomáhajú dozrievať imunitnému systému a mozgu, črevám a ďalším orgánom vyvíjať sa a dozrievať.
A ako je to s nesamostatnosťou? Dr. Newman tvrdí, že dieťa, ktoré je dojčené, až kým sa samo neodstaví (vo veku od 2 do 4 rokov), je vo všeobecnosti samostatnejšie a je si viac isté svojou nezávislosťou. Toto môžem len potvrdiť, moja dcérka je veľmi sebavedomá, samostatná a má rada spoločnosť druhých detí.
Keďže mám prirodovedné vzdelanie, tak ma v súvislosti s dĺžkou dojčenia zaujímalo, kedy a ako dochádza k prirodzenému odstaveniu u (evolučne nám najbližších) primátov. Na internete som našla mimoriadne zaujímavú štúdiu antropologičky Katherine A. Dettwyler, ktorá tvrdí, že pre ľudské mláďa je prirodzené byť dojčené do 2,5 roka. Mnoho indikátorov (napr. u primátov v prírode dochádza k odstaveniu, keď mláďa nahrádza mliečne zuby) naznačuje, že skutočný fyziologický vek pre odstavenie je 6 až 7 rokov. Okrem iného uvádza aj zaujímavý fakt, že (toľko diskutované) nočné dojčenie batoľaťa je normálne a zdravé. Iný názor vyplýva z civilizačných a kultúrnych požiadaviek, preto napr. vznikli rôzne tréningové metódy na ukončenie nočného dojčenia, prípadne včasné odstavenie, ktoré tento prirodzený  jav odbúravajú.
Záver je však taký, že každá mama by sa mala riadiť podľa toho, čo cíti, nemala by dať na tlak okolia, či už chce dojčiť kratšie, alebo dlhodobo. Ja plánujem moju dcérku odstaviť prirodzene. O tom, ako sa mi bude dariť, určite raz napíšem.

Článok bol odpublikovaný na stránke http://www.mamaaja.sk/ActiveWeb/Article/2733/clovek_mieni_zivot_zmeni.html

utorok 2. novembra 2010

Mojich 10 krokov k úspešnému dojčeniu

Budem dojčiť maximálne deväť mesiacov a v závislosti od toho, či budem mať mlieko. Toto predsavzatie predstavovalo pred narodením dcéry jednu z mojich mnohých skreslených predstáv o materstve a veciach, ktoré s tým súvisia. Netušila som, že zhrnúť úspešné dojčenie do jednej všeobecnej vety možné nie je. Našťastie všetko dobre dopadlo a dojčím už 19-ty mesiac.

Kedže sa cítim tak trochu ako profesionálka, zhrnula som moje „know how“ do desiatich bodov.


1) Základom sú kvalitné informácie. Túto stránku si dajte do záložiek pred odchodom do pôrodnice a prípadne si ju vopred naštudujte.
http://www.mamila.sk/

2) Uvedomte si, že dojčenie je prirodzené, ako dýchanie, kýchanie, či vylučovanie. Príroda vie čo robí. Žena je evolučne, biologicky a anatomicky prispôsobená na to, aby dojčila. Situácie, keď žena skutočne dojčiť nemôže, sú vzácne. V mnohých prípadoch je to práve nedostatok informácií, či absencia profesionálnej pomoci, ktoré následne vedú k ukončeniu dojčenia. Ku strate mlieka nedôjde zo dňa na deň.

3) Možno to budete viac krát počuť, ale zapamätajte si, že slabé mlieko neexistuje. Je jedinečné a ušité na mieru pre vaše dieťa. Obsahuje enzýmy, protilátky a iné životne prospešné srandičky, ktoré žiadna továreň na svete nevie vyrobiť.

4) Začiatok je najdôležitejší a najťažší. Napriek tomu, čo uvádzam v predchádzajúcich bodoch, techniku dojčenia sa musíte naučiť. Môžete sa po pôrode vplyvom hormonálnych zmien cítiť zmätená, ubolená a pod tlakom (všade visia plagáty šťastných dojčiacich mamičiek a vy im len závidíte). Sú to legitímne pocity. Mne veľmi pomohol návrat domov. V súkromí a pohodlí domova sa mi lepšie rozmýšľalo a „trénovalo“.

5) Pár viet k technike dojčenia. Platí zásada, dieťa sa prikladá k prsníku, nie naopak. Zahoďte perinku, zavinovačku. Najlepšie sa dojčí „telo na telo“. Dieťa má mať v puse celý dvorec, nielen bradavku. Viac sa o efektívnom saní a pití dozviete zo stránok, ktoré som uviedla v prvom bode.  Mimoriadne dôležité je nájsť si pohodlnú polohu, ktorá vám bude vyhovovať. Budete tak tráviť veľa času.

6) Prvé týždne možno budete mať nadprodukciu, ale časom sa rytmicky zosúladíte s dieťaťom. Platí, že tvorba mlieka je priamo úmerná dopytu. Dojčite na požiadanie, nepozerajte na hodinky. Rastové tabuľky zahoďte, budú vás zbytočne frustrovať. Kritický je 3 mesiac, dieťa prudko rastie a bude sa dožadovať veľmi častého prikladania. Aj každú hodinu.

7) Dojčenie je pohodlné a lacné. Podávať umelú výživu je oštara (aspoň pre mňa), komu by sa chcelo naťahovať s fľašami, zabíjať čas vyváraním cumľov, či míňať peniaze na mlieko. Materské mlieko je vždy po ruke – sterilné a v správnej teplote.

8) Dojčenie bude veľa krát jediná príležitosť počas dňa, kedy si budete môcť oddýchnuť. Berte dojčenie ako relax a formu psychohygieny. Urobte si pohodlie, pozerajte pritom telku, čítajte si, alebo si len tak vychutnávajte tento sladký okamih ničnerobenia. Toto je dôležité hlavne na začiatku, dojčenie je super „zámienka“ ako si povegetiť a tým postupne zregenerovať telo po pôrode. Pripravte manžela na to, že prvé týždne budú na obed častejšie špagety, či pizza z donáškovej služby. Na domácnosť ako zo škatuľky zabudnite.

9) Ak sa vám zdá dojčenie príliš animálne a znepokojuje vás, že nemáte kontrolu nad tým, koľko dieťa vypije, je vysoko pravdepodobné, že vás dojčenie jednoducho baviť nebude.  Skúste sa však posnažiť, veď robíte to najlepšie pre svoje dieťa. Nezúfajte však, ak sa vám napriek snahe dojčiť nepodarí, na trhu sú kvalitné náhrady materského mlieka. A hlavne nezabúdajte, že vaše dieťa potrebuje v prvom rade spokojnú a vyrovnanú mamu, nie frustrovanú hysterku.

10) A bodka na záver. Dojčenie nie je len kŕmenie, je to vytváranie vzácnej väzby medzi matkou a dieťaťom. Všetko má svoju daň, viem, že moje prsia budú zaradené do kategórie „psie uši“, ale verte mi, stojí to za to.

Dodatočné upresnenie k niektorým bodom -
K bodu 4) - Začiatok býva najťažší, ale často je to z dôvodu neprirodzených zásahov do "štartu" dojčenia, (napr. ak nedôjde k  priloženiu ihneď po pôrode, po cisárskom reze a podobne), ak sa postaráme o prirodzený začiatok, nemal by byť prečo ťažký a bolestivý.
K bodu 7) - Materské mlieko nie je sterilné. Naopak obsahuje probiotiká - živé kultúry.

Sladká odmena

Tak som po týždni doma. Narýchlo vybaľujem tašku, ktorú som mala so sebou v pôrodnici. Z autosedačky začujem mrnkanie, ktoré sa postupne mení na usedavý plač. Už nič nebude ako predtým, tašku nechám taškou a privinem si na prsia ten malý voňavý uzlíček. 

Podobná situácia je čoskoro na dennom poriadku. Všetko ide bokom, každá rozrobená robota, celý svet sa točí okolo našej dcérky. Snažím sa zorientovať v nových povinnostiach, určujem si priority. Je to neutíchajúci kolotoč dojčenia, prebaľovania, obliekania, vyzliekania, kúpania, kočíkovania. Ubieha deň za dňom a ja sa pomaly, ale isto stávam expertkou na time management v  domácnosti. Našťastie nie som na tieto starosti (a radosti) sama, delím sa o ne s mojim mužom. (Sprdol ma, že sa vo svojich článkoch tvárim, akoby neexistoval, tak to uvádzam na správnu mieru.)
Prvé dni a týždne sú naozaj hektické, a tak jeden večer unavená volám priateľke Slávke, mame dvoch malých šibalov. Vzťah s ňou patrí medzi tie vzácne priateľstvá, ktoré sa prejavujú tým, že hoci sa mesiace, či roky nevidíme, nemáme problém nadviazať tam, kde sme skončili. Kecáme (nielen) o deťoch, pričom zisťujem, že rodičovstvo je nevyčerpateľná studnica námetov na rozhovor. Ubezpečuje ma, že začiatky sú síce také všelijaké, ale potom príde sladká odmena. Uvažujem nad jej slovami, a predstavujem si, akú odmenu má na mysli. Jasné. Pochopila som, keď to prišlo. Prvé úsmevy a prvý naozajstný smiech. (Naďa ma nádherný studničkovský smiech, "vraždila" by som preň a urobím čokoľvek, aby jej nezmizol z tváre).

Ale vrchol prišiel minulý týždeň. Ležím s dcérkou na posteli a „dojčíme sa“. Zrazu sa odtiahne, nežne na mňa pozrie a povie, pomaly a s dôrazom na každú slabiku, „Ma-ma.“ Hlava sa mi zatočí, celý vesmír sa na stotinu sekundy zasekne a potom vypukne v obrovský ohňostroj a ja viem, že nič na svete sa nevyrovná tejto najsladšej odmene. 

Som mama.

O nádeji

Nádej má mnoho tvári. Prvá, čo ma napadne, je tvár mojej dcéry. Volá sa Naďa a jej meno je odvodené od ruskej podoby slova nádej. Verím tomu, že bude dlho žiť, lebo nádej umiera posledná.


Nádej má aj svoju filmovú tvár. Čo iné, ak nie nádej, hnala Andyho vo väznici Shawshank, aby si s pomocou geologického kladivka, tlaku a času prekopal cestu na slobodu.
Nádej bola na počudovanie aj Oswienčime, aj keď tam nemala ďaleko od smrti, len slabučko tlela a pach jej dymu sa miešal s prachom popolčeka z krematórií. Alfred Wetzler, Walter Rosenberg a ďalší preživší by o tom vedeli rozprávať svoje.
Šibalka nádej však zaúraduje aj vtedy, keď vo vrecku riflí týždeň pre materskou nájdem zabudnutú 20€ bankovku, alebo, hnaná túžbou po čokoláde, objavím dvojročnú dobošku zapadnutú za koreninami.
Ale nedávno som sa stretla s jednou osobitne radostnou formou nádeje. Na jednej internetovej diskusii som sledovala príbeh ženy (nazvem ju Zuzka), s ktorou sa osud nepekne zahral. Vo vysokom štádiu tehotenstva diagnostikovali jej bábätku vrodenú vývojovú vadu nezlúčiteľnú zo životom. Zuzka sa nám na fóre zdôverovala so svojím žiaľom a bolesťou. Všetky sme zdieľali s ňou jej pocity, a uvedomovali sme si, že v živote nemôže byť nič strašnejšie, ako keď sa radostné očakávanie zmení na absolútnu beznádej. Žiadna matka sa nikdy nevyrovná so stratou dieťa, hoc aj nenarodeného.
Peklo trvalo 5 týždňov a stal sa zázrak. Malá bojovníčka ukázala všetkým lekárom vztýčený prostredník a po pôrode sa začala správať ako normálne zdravé bábätko. Všetko nasvedčuje tomu, že ju čaká krásny a dlhý život. Bola to správa, ktorá nám všetkým vyrazila dych. Ešte aj dnes, keď píšem tieto riadky, mi naskakuje husia koža. Odhliadnuc od spoľahlivosti prenatálnej diagnostiky je to príbeh nádeje. Nádeje, ktorá zomiera posledná. 

Ak vôbec. 

Edit (december 2015): Nebolo to nakoniec až také ružové, dievčatku sa potvrdili niektoré diagnózy,  bude navždy "iná" ale pre svoju mamu jediná. Medzitým sa jej narodila zdravá sestrička.